Zbierka poviedok Za súmraku vyšla roku 1897. A. P. Čechov mal vtedy dvadsaťsedem rokov a v literárnych kruhoch i u čitateľskej verejnosti bol známy ako autor humoristických poviedok. V tom čase považovala verejnosť spisovateľa humoristu skôr za zabávača a tvorcu ľahkého odpočinkového čítania. No Čechov svojou zbierkou rozbil tieto klamlivépredstavy a dokázal, že humoristická poviedka nemusí byť vždy len prvoplánovo vtipná, ale v jej podtexte sa môže skrývať odkaz tragikomickosti ľudského bytia a v jej texte originálne slovesné majstrovstvo a obrazná virtuozita. Mnohých preto nesmierne udivilo, že rok po publikovaní udelila Ruská akadémia vied Čechovovi prestížnu Puškinovu cenu. Pri zostavovaní knihy autor neponechal nič na náhodu. Svedčí o tom neobyčajne sebakritický prístup k výberu poviedok. Z približne sto dvadsiatich nakoniec zaradil do zborníka iba šestnásť. Veľkú pozornosť venoval najmä ich poradiu. Zbierka vyvolala množstvo pozitívnych i negatívnych ohlasov. Práve tie negatívne paradoxne možno najlepšie vyjadrili podstatu Čechovovej tvorby – hovorilo sa v nich o „temnom charaktere“, o jeho „pochmúrnom pohľade na život“, o „zabíjaní ľudských nádejí“. Sám Čechov na tieto a podobné názory reagoval po svojom: „Čítam to a nijako neviem pochopiť, či ma chvália alebo oplakávajú moju stratenú dušu?“
Súčasťou knihy je prvý slovenský preklad novely Tri roky. Anton Pavlovič Čechov aj dnes zostáva nie celkom prečítaným, nie celkom pochopeným autorom. Tajomnosť jeho tvorby, jej nejednoznačnosť a interpretačná mnohovýznamovosť možno spočíva aj v tom, že Čechov vnímal tvorivý proces ako hlboko intímnu záležitosť a nikomu nedovolil nazrieť do jeho zákutí. Aspoň čiastočne preniknúť do tajov jeho práce s textom, tvorby obrazov, formovania jednotlivých postáv jeho drám a próz umožňujú jeho zápisníky, nepočetné zápisky na listoch papiera či veľmi skúpe a sporadické záznamy v jeho denníku, ku ktorým sa čitateľ mohol dostať až po spisovateľovej smrti. Tieto Čechovove poznámky môžu byť jedným z dôležitých kľúčov k jeho tvorbe.