Karin Mansová

Mika Waltari (1908) patrí medzi najvýznamnejších fínskych spisovateľov, spoločne s Aleksisom Kivim, F. E. Sillampääom alebo Väinom Linnom, a dokonca ich svojou celosvetovou slávou prekonáva. Pôvodne písal súčasné romány, detektívky, novely a divadelné hry. Neskôr sa preslávil predovšetkým historickými románmi. *Karin Mansová* je historický príbeh o obyčajnom dievčati, ktoré sa stalo švédskou kráľovnou, zasadený do 16. storočia. Príbeh je vo Švédsku známy ako legenda o starých kráľovnách. Autor dôsledne rešpektuje historické súvislosti a živým spôsobom vykresľuje vládu kráľa Erika XIV. (1560-1568) – jeho vzostup, šťastie i pád. Erik, často vnímaný ako šialenec, bol v románe zobrazený ako vzdelaný astronóm, hudobník a zakladateľ moderného švédskeho vojska, ktorého Karinina láska zmenila. V románe sa stretávame s dánskym, poľským kráľom a ruským cárom Ivanom IV. Hrozným, ako aj s energickou poľskou kniežkou Katarínou z rodu Jagellovcov, matkou poľského a švédskeho kráľa Žigmunda. Dej sa odohráva najmä v Štokholme, ale je úzko prepojený aj s Fínskom, kde sa časť príbehu presúva. *Karin Mansová* vznikla v roku 1942, po Waltariovej prvej historickej trilógii *Od otca k synovi* a pred jeho slávnym *Egypťanom Sinuhe*. Preto toto dielo zapadá do najtvorivejšieho obdobia autorovej tvorby. Waltari zobrazoval svojich hrdinov predovšetkým ako ľudí a snažil sa ich pochopiť. Veril, že zmena sveta si vyžaduje zmenu človeka. Odmietal nenávisti a neznášanlivosť a v každom hľadal aj pozitívne stránky. Vďaka tomu dokázal premeniť rozprávku o krásnej kráľovnej z ľudu, niekedy považovanej za čarodejnicu, na pieseň o vernosti a láske, ktorá prináša šťastie aj tyranovi. Waltari je čitateľom blízky tým, že odsudzuje kráľov ako tyranov, vyznáva lásku k trpiacemu ľudu a k prírode.