Kronika vlády Karola IX.

Romantické hnutie vo Francúzsku vzbudilo podľa vzoru Waltera Scotta záujem o históriu a vytvorilo nový typ dobrodružného historického románu, ktorého záľuba neprestala až do dnešných čias. Medzi prvými razil túto cestu románu významný francúzsky spisovateľ Prosper Mérimée, ktorý vo svojej Kronike vlády Karola IX. namaľoval už roku 1829 farbistý, rušný a plastický obraz jednej z najdramatickejších udalostí novovekých francúzskych dejín, krvavú Bartolomejskú noc. Hrôzu krvavej záplavy ukazuje spisovateľ, poučený históriou, ako dôsledok zápasov o zjednotenie Francúzska pod absolútnou kráľovskou mocou počiatkom novoveku, keď sa už moderný náhľad na štát bije s poňatím urputne dožívajúceho stredoveku. Mérimée neutápa sa však iba v blyskote ohňov a mečov, privádza čitateľa na renesančný kráľovský dvor s chýrnou Máriou Medičejskou, s budúcim kráľom Henrichom IV., s admirálom Colignym a s galantnými gavaliermi i dámami. Tí snujú svoje ľúbostné dobrodružstvá a mocenské intrigy i v predvečer desivých udalostí, ktoré budú rozhodovať o ich živote a smrti práve tak ako o budúcnosti modernej francúzskej monarchie. No Mérimée se touto veľkolepou freskou neobracia iba do minulosti: v tomto rušnom a strhujúcom filme vytvára alegóriu Francúzska svojho veku a ostro odsudzuje reakčné snahy Karola X., posledného Bourbona na francúzskom tróne. I pri svojej pútavosti má Mériméeho román veľké umelecké nároky a tvorí prechod od románu romantického k realistickému. Snahou po historickej pravdivosti, bojovnosťou proti reakčnosti, trpkou pesimistickou iróniou a duchaplnosťou vzniklo klasické literárne dielo, ktoré priťahuje ešte aj dnes mladého i staršieho, čitateľa prostého i náročného a uspokojí ich všetkých.