Jozef Tallo je už na slovenskej čitateľskej verejnosti dobre známy ako humorista a satirik. PO historických románoch Ruže pre sultánov hárem a Hostina v chánovej jurte sa vrátil k svojmu pôvodnému žánru a napísal Bumerangy, v ktorých sa pokúša zosmiešniť byrokratizmus, formálne plnenie pracovných povinností, intrigánstvo, ľudskú obmedzenosť, egoizmus, pätolizačstvo a iné nešváry, čo nám strpčujú život, narúšajú súdružské medziľudské vzťahy a morálne deformujú ľudí.
Novela je príbehom mladej Gizely, ktorá sa neprávom dostala do osobitnej školy. S jej životnými osudmi sa zoznamujeme prostredníctvom mladej učiteľky Heleny, ktorá sa počas pôsobenia na osobitnej škole stretáva s rôznymi situáciami detí, rodičov i učiteľov. Autor naliehavo upozorňuje na možné negatívne dôsledky ľahostajného a povrchného prístupu dospelých k deťom, na falošnosť a pokrytectvo, egoizmus a bezcitnosť, na ktoré nezriedka doplácajú práve deti. Zápas o Gizelu strháva postupne aj Heleninho manžela, učiteľa Pavla. Obom sa podarí získať si dôveru sprvu zaťatej a neprístupnej Gizely, z ktorej sa napokon stáva zrelá a hĺbavá mladá žena, citlivo pristupujúca k životu, ktorý má pred sebou.
Ačkoliv většina dostupných pramenů uvádí datum vzniku rok 1978, první vydání je datováno rokem 1977 v Severočeském nakladatelství v edici Nová próza. Něco se musí stát, a pak to opravdu bude generální zázrak, opakují si nahlas i potajmu, v skrytu duše hrdinové této knihy. 1. vydání
Prozaik Jozef Tallo sa pokúša z jednotlivostí zložiť ucelený a objektívny obraz polovice 13. storočia, keď Uhorsko stihla jedna z najväčších pohrôm, vpád Tatárov. Autor Hostiny v chánovej jurte na širokom historickom pozadí vykresľuje aj jednotlivých ľudí, ktorých osudy sú poznačené tragickými udalosťami. Stretávame sa tu s odbojnýmkráľovským rytierom Mikulášom z Branča, s jeho adoptovanou dcérou Zuzankou i s jej nešťastným milým, mladým pisárom Horom a mnohými inými postavami, účastníkmi dávnych dramatických dejov.
román o dunajskej povodni z roku 1965 Román sa odohráva na južnom Slovensku v čase veľkej povodne. Rozpráva o osobných a citových vzťahoch štyroch mladých ľudí, priateľov, ktorí sa názorovo stretajú a rozchádzajú, vymaňujú sa spod vplyvu rodičov a starších a zoči-voči konkrétnej skutočnosti ľudsky dozrievajú. Každý svojím spôsobom podávajú pomocnú ruku vo chvíľach tragických. Postavia sa proti ničivému živlu a ostanú nepokorení v pokorenom kraji. V tom je ich ľudská hodnota a napokon aj čitateľská príťažlivosť knihy.
Príbehy Milana Harmana, hlavnej postavy knihy, sú svojsky historicky rámcované. Milan Harman, potomok tureckých predkov, sa po rokoch vracia do rodného mesta, autorom nazývaného Mestečko pod kopcom, kde prežil svoju mladosť a prvé ľúbostné dobrodružstvá. Vracia sa ako vynikajúci kuchár, aby pokračoval v diele svojich predkov, chýrnych cukrárov. V Mestečku zveľadí starootcovskú cukráreň, ale svojimi ľúbostnými dobrodružstvami narobí si opäť nepríjemnosti v súkromnom živote.
Dějištěm románu je severočeský Litvínov. Sledujeme příběh úspěšného architekta, který žije v 35 letech ve vážnosti a dostatku a přece ho život v poklidu malého města deprimuje. Co je tedy pravou příčinou jeho rozhodnutí opustit výborně situovanou rodinu a odejít do Prahy? Proč se vrhá do dobrodružství s mladou dívkou. Je to příběh o hledání smyslu života, i když jede o hledání ubirající se mylným směrem.
V románe Lepší ľudia si Peter Andruška zvolil tému, ktorá je v súčasnej slovenskej próze zriedkavá: sústredil sa v ňom na prácu okresného oddelenia Verejnej bezpečnosti v malom meste a ukázal, ako pod pokojným povrchom malomestského života môžu v ľuďoch narastať predstavy najrozličnejšieho druhu, vedúce až k zločinu. Práve v týchľuďoch, čo sami seba pokladajú za lepšiu spoločnosť. Alkohol, úplatky, narkotiká, sexuálna uvoľnenosť a baženie po majetku u nich zohrávajú poprednú úlohu. Hlavný hrdina románu celým svojím ľudským profilom potvrdzuje, že autor nemal ambície napísať detektívku. Jakub Kalas, niekdajší okrskár, ktorého choroba predčasne vyradila z pracovného prostredia, vracia sa do rodičovského domu a vo svojom priam pustovníckom živote zápasí s prirodzenou ľudskou túžbou po práci a uplatnení. Román Lepší ľudia bol r. 1981 odmenený 1. cenou v literárnej súťaži, ktorú vypísalo Federálne ministerstvo vnútra v spolupráci so Zväzom československých spisovateľov k 35. výročiu vzniku ZNB.
Dynamický príbeh nás zavedie do pokojného mestečka na rovinatom slovenskom juhu. Život starého penzistu prebieha svojím zvyčajným ustáleným tempom, kým mu doň nezasiahnu dve dámy. Vtedy sa začína odvíjať príbeh ctižiadostivého, ambiciózneho Martina Meritu, človeka, ktorého priťahoval cvengot mincí, šušťanie bankoviek, blyšťanie zlata. Často nám všetkým chýba iba krok na dosiahnutie spokojnosti, blaženosti, šťastia. Niekedy vyhráme, keď zostaneme na mieste. Málokedy totiž vopred vieme, či sa pohýname smerom k bezpečnosti, istote, alebo ide o povestný krok do neznáma.
Výber z krátkych próz. Stretneme sa tu s pestrou paletou žánrovou i tematickou, s poviedkami, causeriami, reflexiami i fejtónmi, so zhustenými a pointovanými dramatickými útvarmi i s parafrázami na historické témy. Humoresky zo súčasnosti, ktoré sa sústreďujú na chybičky i chyby naše i našich spoluobčanov, vystriedajú úsmevné novielky akurzívy, ktoré sú príznačné pre všetky Karvašove humoristické knižky. Bohatstvo nápadov a myšlienok zjednocuje autorov múdry postoj k životu, zmysel pre humor, paradox a ironický postoj ku skutočnosti i dávnym dejinám, vedomie jestvovania zložitých pohľadov na zdanlivo jednoduché fakty, ale predovšetkým životný optimizmus, ktorý sa zakladá na radosti z tvorby, na vtipnom využívaní možností našej reči, ale najmä na rozkoši z poznávania a analyzovania skutočnosti. A tak sa Karvašove texty popri svojej neodolateľnej zábavnosti stávajú podnetom na zamyslenie.
Štyridsaťdva krátkych próz nadväzuje na dve knihy humoresiek Petra Karvaša, ktoré vyšli v Slovenskom spisovateľovi v rokoch 1984 a 1986. Završuje sa v nich autorova dlhoročná práca so žánrom, ktorému sa v slovenskej literatúre venuje pomerne málo autorov. Peter Karvaš predstavuje svojím spôsobom neúnavného pestovateľa krátkeho žánru, ktorý má jeden cieľ: spoločenský pokrok. Prozaické žarty, úvahy, fejtónové postrehy sú v jeho podaní nielen hravé, ale aj dravé, všetky sú napnuté na tej istej tetive a smerujú na ten istý cieľ: nezraňujú, ale liečia (niekedy i trpkým) smiechom. Autor kladie dôraz najmä na problémy všeobecnej, univerzálnej platnosti, na fakty, ktoré tvoria chrbticu európskeho myšlienkového sveta od antiky až po 20. storočie. Variabilita formy aj výrazu pritom poskytuje vnímavému čitateľovi nielen kultivovaný zážitok, ale prebúdza v ňom aj mnoho asociácií a príležitostí zamyslieť sa nad neúnavným kolobehom života, peripetiami ľudských osudov a spoločenských dejov.
V románě z průmyslového Mostecka sledujeme životní příběh stárnoucího muže, který se vrátil z nemocnice a který, přestože žena od něho odešla a dorostlým dětem je na obtíž, nerezignuje, bilancuje svůj život a dochází k povzbudivému poznání, že nežil nadarmo.
Najnovšia próza Petra Karvaša Velikán s podtitulom Život a dielo profesora Bagoviča je dedikovaná Karlovi Čapkovi a jej názov nie náhodou pripomína Život a dílo skladatele Foltýna. Šestnásť kapitol skrýva v sebe rovnaký počet pozoruhodných ľudských výpovedí o nedávnej dobe, no predovšetkým o ľuďoch, ktorí spoluvytvárali jej obraz ako víťazi či porazení. Mnohorakosť tvárí komunistického vedátora D. B. pred nami defiluje cez prizmu skúseností jeho blízkych spolupracovníkov na fakulte, študentov, sestry, manželky, sekretárky, pedela, až po ošetrujúceho lekára. Karvaš nám opäť predviedol bravúru a variabilnosť svojho slovníka a schopnosť portrétovať ľudí okolo seba, majstrovstvo paradoxu, no zaujme najmä trpkým humorom, ktorý je čapkovsky inteligentný a významovo mnohoraký. Nie je totiž ľahké odsúdiť obludnosť sockoryfejov, keď sme sa na ich vzostupe podieľali sami trpnou odovzdanosťou či zbabelosťou. Výpovede svedkov doby skrývajú v sebe aj toto hlboké sebapoznanie a po prečítaní Karvašovej prózy si znovu pripomenieme sentenciu, že humor je naozaj vážna vec. Nepochybujeme, že sa nám treba smiať v každom čase aj cez slzy a zaťaté zuby. (zadná strana obálky knihy)
Peter Andruška patrí k autorom, ktorí sa nevyhýbajú súčasným témam. Ani jeho najnovšie prózy nie sú výnimkou - máme do činenia s niekoľkými všednejšími i nevšednými príbehmi, ako ich prináša dnešný život so svojimi zložitými vzťahmi. V strede autorovej pozornosti sú problémy lásky a manželstva, predovšetkým manželstva v jehokritickom štádiu alebo rozpade. Andruškovi sa podarilo predstaviť rad zaujímavých ľudí, uplatniť psychologický postreh, zmocniť sa svojich námetov s chápajúcim humorom či ironickým odstupom. Kniha Villon na návšteve je príťažlivým čítaním, ale nastoľuje i vážne otázky ľudského spolužitia. (záložka knihy)
Kniha Čtvrtý rozměr obsahuje pět novel. Jejich společným motivem je okamžik, kdy se hrdina náhle a bez přípravy ocitá v situaci, která mu ukládá, aby překonal domnělý rozměr vlastní existence, aby se zřekl života, přičemž jeho duševní zápas velkou měrou ovlivňuje i další zúčastněné osoby.
Miláček je inspirovaný Lustigovým novinářským pobytem v Izraeli během války za nezávislost v letech 1948-1949. Poprvé vychází roku 1969, ale vzápětí je zakázán a vydávají jej manželé Škvorečtí až roku 1973 v Torontu. Je to příběh vášnivé lásky Danyho Polnauera k Magdě Wilderové, příslušnici rodící se izraelské armády.
Román o vzpouře na koloniálním křižníku dnešních dnů. Strach ze zrady, který panuje v řadách vzbouřenců, vede nejoddanějšího stoupence vzpoury k likvidaci nejpřemýšlivějších a neschopnějších členů posádky.