S odstupom necelých dvoch rokov po Zvodcoch denníka predstavujeme Bázeň a chvenie, ďaľšie závažné dielo z tvorby dánskeho filozofa Søren Kierkegarda (1813 - 1855). Autor ju vydal pod pseudonymom Johannes de Silentio v roku 1843, takmer paralelne s knihami Buď - alebo a Opakovanie. Bázeň a chvenie býva označované ako "najúprimnejšie", "najradikálnejšie" dielo dánskeho filozofa. Niektorí ho pokladajú za klúč k jeho mysleniu, iní za pokus vymaniť sa z intenzívneho komplexu viny pôsobeného rozchodom s milovanou Reginou. Pripomeňme, že titul knižky prevzatý z Listu Filipanom 2,12: "A preto, moji milovaní (...) s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči." Kieerkegard bližšie vymedzuje pojem viery, pričom vychádza z otázky, či možno účelovo suspendovať etiku. Z biblickej knihy Genezis si ako dejové a myšlienkové pozadie vyberá príbeh Abraháma, ktorý má na Boží pokyn obetovať syna Izáka. Ide však zároveň o výsostne subjektívne dielo, ktoré sa sémanticky odvíja i na rovine vnútornej drámy tohto geniálneho mysliteľa. Kierkegaard ako "osobitný druh básnika a mysliteľa" chcel verejne, svojimi spismi, "ešte raz a pokiaľ možno subjektívnejšie prečítať pratext individuáknych pomerov, ľudskej existencie, starý známy a odovzdaný otcami." Tak to vyjadril sám, keď koncom leta 1851 bilancoval svoju tvorbu.
Výber z esejí renomovaných slovenských a českých filozofov poskytuje obraz o situácii a dianí vo filozofii od roku 1989. Príspevky sú členené podľa tradičných filozofických disciplín (dejiny filozofie, epistemológia, ontológia) a informujú o skutočnej myšlienkovej produkcii v novej etape vývoja filozofie. Autori si kladú otázky o mieste filozofie v našej kultúre, o jej podobe a rozmanitých formách, o perspektívach do budúcnosti.
Práca rakúskeho mysliteľa Rudolfa Steinera Friedrich Nietzsche, bojovník proti svojej dobe je jednou z prvých monografií o Nietzschem vôbec. Už v predslove k nej Steiner explicitne formuluje svoj zámer vytvoriť ňou protiváhu k dodnes populárnej knihe Nietzscheho „priateľky“ Lou Andreas-Salomé Friedrich Nietzsche vo svojich dielach a postaviť sa tak proti psychologizácii, patologizácii a mystifikácii Nietzscheho osobnosti. Text svojej monografie Steiner člení na tri časti. V prvej načrtáva hlavné charakterové črty Nietzscheho osobnosti a ich vplyv na spôsob jeho myslenia. Ťažisková druhá časť je venovaná interpretácii kľúčového pojmu Nietzscheho filozofovania, pojmu nadčlovek. V záverečnej časti Steiner predstavuje genézu Nietzscheho myslenia. Ukazuje, akým spôsobom a prečo je Nietzsche vo svojich raných dielach ovplyvnený Schopenhauerom a Wagnerom, ako sa od nich postupne emancipuje a zbavuje sa ich idealistického vplyvu, až kým sa nakoniec nedopracuje k výrazovým prostriedkom primeraným svojmu vlastnému spôsobu myslenia a vnímania sveta. Text monografie dopĺňa spomienková reč, ktorú Steiner predniesol po Nietzscheho smrti v roku 1900.
Kniha Kritika morálky je súčasťou Nietzscheho nedokončeného a až posmrtne publikovaného diela Vôla k moci, ktoré zo zachovaných poznámok z rokov 1883 až 1888 zostavili a vydali Elisabeth Förster Nietzsche a Peter Gast. Tento Nietzscheho pokus rozmýšlať o morálke bez podliehania jej čaru nadväzuje na jeho kritiku náboženstva a spolu s ňou akritikou filozofie je súčasťou jeho úsilia o kritiku doterajších najvyšších hodnôt. Text Kritiky morálky vychádza v slovenskom jazyku po prvý raz. Voľne nadväzuje na zväzok Vôľa k moci ako poznanie zahŕňajúci rovnomennú kapitolu z Nietzcheho posledného diela.
Ligevaegten mellem det Aesthetiske og Etiske i Personlighedens Udarbeidelse In: Enten-Eller
Ďalšie z diel veľkého dánskeho mysliteľa, predchodcu filozofie existencializmu, zachytáva proces utvárania subjektu, osobnosti a jej smerovanie k dokonalosti. Čitateľovi pred očami defilujú rozličné možnosti a spôsoby, ako sa stať naozajstnou osobnosťou, ako myslieť a žiť, ako si zvoliť tomu zodpovedajúci životný postoj a názor.
V Magrittovom obraze, kde je fajka a pod ňou nápis Toto nie je fajka, našiel autor knižky spochybnenie princípu napodobňovania, ktorý dlho vládol v západnom maliarstve a nielen tam. V Magrittovom maliarstve sa podľa Foucaulta dostáva do obehu obraz bez vonkajšieho vzoru, bez imitácie niečoho daného. Takýto obraz Platón nazval simulakrom a jeho tvorcov odsúdil ako výrobcov preludov. A práve pojem simulakra nám umožňuje chápať mnohé fenomény súčasnej vizuálnej kultúry. Kaligram je teda tautológia. Ale nie taká ako v rétorike. Rétorika ťaží z nadbytku reči; využíva možnosť dvakrát povedať to isté rozličnými slovami; profituje z nadmerného bohatstva, ktoré nám dovoľuje jedným a tým istým slovom povedať dve rozličné veci; podstatou rétoriky je alegória. Kaligram využíva tú vlastnosť písmen, že majú význam ako lineárne prvky, ktoré možno rozložiť v priestore, a zároveň ako znaky, ktoré treba rozvíjať v jednotnej reťazi zvukovej substancie. Znak, písmeno dovoľuje určiť slovo; čiara zasa dovoľuje stvárniť vec. Kaligram mieni teda hravo zotrieť najstaršie protiklady našej alfabetizovanej civilizácie: ukázať a pomenovať; stvárniť a povedať; reprodukovať a artikulovať; napodobniť a označiť; pozorovať a čítať.
V psychoanalytickej teórii vychádzame bezpochyby z toho, že priebeh duševných procesov je automaticky regulovaný princípom slasti, myslíme si teda, že ho zakaždým podnecuje nepríjemné napätie, a potom sa uberá takým smerom, aby sa jeho konečný výsledok zhodoval so znížením tohto napätia, teda s vyhnutím sa strasti alebo s vytvorením slasti.