Vôľa k moci ako poznanie

Elisabeth Forster-Nietzsche, Nietzscheho sestra, uvádza v úvode k posmrtne vydanej knihe Vôľa k moci, že hoci Nietzsche považoval Tak hovoril Zarathustra za svoje najvýznamnejšie, avšak poetické dielo, usiloval sa tiež o rozsiahle prozaické dielo. Rozhodol sa preto pre Vôľu k moci, na ktorej pracoval v rokoch 1884 až 1888. Ide však predovšetkým o poznámky a náčrty budúcich prác, ktoré pre nástup duševnej choroby už nestihol dokončiť. Vôľa k moci ako poznanie je súčasťou tohto rozsiahleho projektu a v nej Nietzsche aplikuje koncept vôle k moci na teóriu poznania. V tomto výklade zaujal nový postoj, ktorý ho nakoniec priviedol k popretiu možnosti samotnej teórie poznania. Zdá sa, že v krátkom čase prepracoval svoje chápanie podstaty života – namiesto Schopenhauerovej vôli k životu objavil vôľu k moci. A ako keby sa snažil v rámci Vôle k moci doplniť to, čo v predchádzajúcich dielach nedokončil, hoci ich úplné splnenie už nebolo možné.