Absint

Na obrazovce sa objavilo meno „Absint“. Hoci, ja som ju poznal podľa toho zvodného hlasu, s ktorým som do neskorej noci diskutoval o Proustovi a Hemingwayovi, občas prerušené pikantnými rozhovormi. Nikdy sme sa nestretli osobne. Až jedného dňa vošla do mojej kancelárie s jablkovou lízankou v ústach, ktoré boli sfarbené do čerešňovočervena, a tým známym hlasom sa opýtala: „Pán riaditeľ, chceli ste so mnou hovoriť?“ Ten hlas som poznal okamžite. Rozpoznal by som ho kdekoľvek. Pozrel som sa hore. V dverách stála mladá žena v úzkych legínach a tielku s hlbokým výstrihom, pomaly lízala lízanku a jej jadeitové oči ma pozorne sledovali. Bola to ona.