Za súmraku

Zbierka poviedok Za súmraku uzrela svetlo sveta v roku 1897, keď mal Anton Pavlovič Čechov dvadsaťsedem rokov. V literárnych kruhoch a medzi čitateľmi bol už známy ako autor humorných poviedok. Vtedajšia verejnosť vnímala humoristického spisovateľa skôr ako zábavného autora ľahkého čítania. Čechov však touto zbierkou prelomil tieto predsudky a ukázal, že humoristická poviedka môže byť viac než len prvoplánovo vtipná. Môže skrývať tragikomický pohľad na ľudský život a prejavovať originálne majstrovstvo slova a obraznú bohatosť. Pre mnohých bolo preto prekvapením, keď Ruská akadémia vied udelila Čechovovi prestížnu Puškinovu cenu už rok po vydaní knihy. Autor pri zostavovaní zbierky postupoval s mimoriadnou precíznosťou a sebakriticky. Z približne sto dvadsiatich poviedok vybral do zborníka iba šestnásť a venoval veľkú pozornosť ich usporiadaniu. Kniha vyvolala rôznorodé reakcie. Paradoxne, práve kritické ohlasy najlepšie vystihovali podstatu Čechovovej tvorby – hovorilo sa o „temnom charaktere“, „pochmúrnom pohľade na život“ a „zničených ľudských nádejiach“. Čechov na tieto a podobné názory reagoval s istou ironiou: „Čítam to a neviem, či ma chvália, alebo oplakávajú moju stratenú dušu.“