Posledný človek

Mary Shelleyová (1797 – 1851) si v máji 1824 zaznamenala do denníka hlboký pocit osamelosti: „Posledný človek! Presne tak viem cítiť túto osamelú bytosť. Sama sa cítim ako posledná z milovanej rasy, keďže všetci moji blízki zomreli predo mnou.“ Po smrti manžela P.B. Shelleyho sa autorka Frankensteina vrátila do Anglicka, kde sa venovala správe jeho literárnej pozostalosti a zároveň pokračovala vo vlastnej tvorbe, ktorá jej pomáhala prekonať osobné straty. Okrem manžela jej zomreli aj tri deti – Clara, Clara Everina a William – a ostal jej len syn Percy Florence. V priebehu desiatich rokov sa Mary Shelleyová vzpamatovala z romantického nadšenia, ktoré sprevádzalo aj jej osobnú slobodu. Už nebola len mladá intelektuálka, dcéra známych spisovateľov W. Godwina a M. Wollstonecraftovej, plachá kráska, ktorú očaril ženatý básnik. Rozhodla sa čeliť osudu a sama sa postarať o svojho syna, posledného člena jej rodiny. Tento pocit opustenosti vyjadrila v románe Posledný človek (The Last Man, 1826), ktorý je holdom krehkosti ľudskej existencie. O svojom diele povedala: „Posledného človeka mám zo všetkých svojich kníh najradšej, hoci si uvedomujem jeho nedostatky.“ Román je príbehom priateľstva a filozofickou úvahou o ľudskej povahe, zmysle života a duchovnom raste v čase spoločenských zmien a globálnej katastrofy. V súčasnej pandemickej situácii pôsobí dielo priam prorocky. Po vydaní v roku 1826 kniha upadla do zabudnutia a bola znovu objavená až v roku 2008. Teraz je dostupná aj v prvom slovenskom preklade.