Otcova kliatba

Samo Bodický, ktorý písal okrem iného aj pod menami Samo Samovič, Sam Javorov a rôznymi značkami, patrí k spisovateľom, ktorých rozsiahlejšie knižné vydania sa nedočkali za jeho života. V roku 1882 vyšli v novozaloženej Slovenskej knižnici Škultétyho iba dve Bodického novely pod názvom Povesti Sama Bodického. Autor už nič iné knižne nevydal. Napriek tomu, že žil od roku 1850 do roku 1919, napísal viacero povestí, ktoré uverejňoval v známych časopisoch ako Orol, Slovenské pohľady a Národnie noviny, ale aj v menej známych periodikách, ktoré sporadicky uverejňovali diela našich spisovateľov. Bodický čerpal témy pre svoje prózy zo života slovenských dedín. Spolu s Antonom Bielkom bol realistickou technikou predchodcom rozsiahlych realistických diel, aké neskôr vytvoril Kukučín. Jeho tvorba dokazuje, že slovenská literatúra v druhej polovici 19. storočia, najmä pred jeho koncom, cítila potrebu odkloniť sa od tém, ktoré zaviedla a upevnila predchádzajúca literárna epocha. Od začiatku svojej literárnej činnosti, inšpirovaný ruskou klasikou (ktorú aj prekladal), najmä Turgenevovými Poľovníkovými zápiskami, písal prózy, ktoré reagovali na novú literárnu orientáciu. Jeho prvé práce sa zameriavali na prostredie pánov (Starý mládenec, Zaľúbenec, Nihilizmus), no postupne sa presunul k zobrazovaniu života dedinského ľudu, ktorému sa venoval trvalo. Všímal si rozmanitosť dedinského života a okrem lásky a zábavy zobrazoval aj tragédie, úžerníctvo, závisť a alkoholizmus. Bodický podával svoje príbehy objektívne, s porozumením, triezvo a bez patosu. Nekryl ani neidealizoval realitu, ale podával triezve obrazy, ktoré ukazovali dedinu v jej rozmanitosti a protirečivosti. Aj po rokoch sa k Bodického dielu vraciame oprávnene. Jeho tvorba má významný podiel na vývoji literatúry a prináša nám fakty zo života našich predkov. Príbehy zo života stoja za prečítanie, pretože nám pomáhajú pochopiť mnohé, čo nasledovalo.