Kniha poviedok, za ktorú získala autorka v roku 1996 Cenu Ivana Kraska. V doslove k druhému vydaniu píše: „Leptokaria zostáva. Leptokaria však nie je pre každého, ani táto kniha, ani tá v Grécku. Túto knihu som písala viackrát, vždy inak, a po jej prvom vydaní som ju čítala opakovane, vždy s iným vnímaním. Teraz už nechávam všetko tak, ako je. Opravila som len niektoré jazykové a gramatické chyby. Na zásadnejšiu zmenu by bol potrebný odstup, ktorý však nemám. Žijem, cítim a myslím rovnako ako predtým. Dalo sa to očakávať. A stalo sa – nič. Ani so mnou, ani s Leptokariou. No predsa... predsa... V knihe sú roztrúsené narážky na problémy so zubami, ďasnami a čeľusťou – medzitým som začala náročnú liečbu. Liečba psychiky zatiaľ nie je potrebná, hovorí sa. Ale písať som mohla ďalej, dovolili mi to. Vznikli tak dve nové poviedky, Dvojice a Na posedení s pätnástkou, ktoré sú teraz súčasťou Leptokarie. Kto na to nemá silu, nech nečíta. Kto má, nech si ju prečíta.“