Július Satinský rád písal listy. Po celý život si dopisoval s významnými ľuďmi z kultúry, s rodinou a deťmi priateľov. Keď v 60. rokoch jeho švagrovia emigrovali, rozhodol sa s nimi udržiavať kontakt prostredníctvom vlastnoručne vydávaného časopisu s názvom Gundžovník. Tento časopis poctivo pripravoval od roku 1967 až do roku 1984 a zachovalo sa 87 jeho čísel, chýba len prvý ročník z roku 1967. Gundžovníky slúžili ako kronika, prinášali správy z Bratislavy a celého Československa a zároveň zaznamenávali príbehy jednej rodiny a jednej krajiny počas normalizácie, a to z jedinečnej perspektívy pozorovateľa z Dunajskej ulice, kde si aj v týchto časoch ľudia zachovali kúsok slobody. Július texty písal na stroji a ilustroval ich ručne. Vždy vyhotovil dva exempláre – jeden posielal do Ameriky a druhý do Švajčiarska. Po päťdesiatich rokoch sa Gundžovníky znovu objavili v Satinského pozostalosti vďaka práci jeho dcéry Lucie Molnár Satinskej.