Maria Valtorta

Maria Valtorta (14.3.1897 – 12.10.1961) bola talianska rímskokatolícka spisovateľka a básnička.

Narodila sa v Caserte rodičom z Lombardie. Otec Jozef, narodený v Mantove v roku 1862, bol poddôstojník v jazdeckom regimente. Bol láskavý a ústupčivý otec, starostlivý vychovávateľ svojej jedinej dcéry. Matka Iside Fioravanzi, rodená v Cremone v roku 1861, bola profesorkou francúzštiny. Egoistická a bezohľadná, sprísňovala život manžela a dcéry neopodstatnenou, niekedy až krutou prísnosťou.

Maria sa pri narodení takmer zomrela a bola zverená do opatery dojke s pochybnou povesťou. Keď mala osemnásť mesiacov, rodina sa presťahovala z juhu do Faenzy v Romagni. Ďalšie sťahovanie do Milána a Voghery boli pre ňu rozhodujúce pre telesný i duševný vývoj, v ktorom preukázala silný charakter, bystré schopnosti, lásku k štúdiu a hlbokú duchovnú citlivosť.

Štúdiá zavŕšila v prestížnom Kolégiu Bianconi v Monze, kde prežila štyri pokojné roky a ako sedemnásťročná pochopila, aký má byť jej vnútorný život podľa Božieho plánu.

V roku 1913 otec odišiel do dôchodku zo zdravotných dôvodov a rodina sa presťahovala do Florencie, kde sa Maria venovala kultúrnym záujmom a často s otcom chodievala do mesta. Počas prvej svetovej vojny pracovala ako dobrovoľná ošetrovateľka vo vojenskej nemocnici. Vo Florencii však prežila aj ťažké skúšky. Prísna matka dvakrát jej zabránila v sobáši a v roku 1920 ju istý muž udrel železnou tyčou, čo spustilo jej dlhodobé zdravotné problémy.

Vtedy sa jej naskytla možnosť stráviť dva roky v Reggio Calabria u príbuzných, majiteľov hotela. Ich láskavosť a krásna príroda jej pomohli uzdraviť telo i dušu. Počas týchto prázdnin pocítila nový zmysel života zakorenený v Kristovi, no návrat do Florencie v roku 1922 ju opäť vrátil do trpkých spomienok.

V roku 1924 rodičia kúpili dom vo Viareggio, kam sa presťahovali. Pre Mariu to znamenalo začiatok intenzívnej askézy, vyjadrovanej pevnými predsavzatiami. Táto askéza vyvrcholila v hrdinskom sebaobetovaní z lásky k Bohu a k ľudstvu. Zároveň sa vo farnosti angažovala ako delegátka pre vzdelávanie mladých dievčat z Katolíckej akcie a organizovala prednášky, ktoré priťahovali aj ľudí mimo cirkvi.

Jej zdravotný stav sa však zhoršoval. 4. januára 1933 opustila dom posledný raz, s veľkou námahou. Od 1. apríla 1934 už viac nevstala z postele.

24. mája 1935 sa do domu nasťahovala mladá sirota Marta Diciotti, ktorá sa stala jej pomocníčkou a dôverníčkou až do konca života. O mesiac, 30. júna, zomrel jej milovaný otec. Táto strata ju tak zasiahla, že sa ocitla na pokraji smrti. Matka, ktorú milovala z povinnosti a nadprirodzene, no ktorá ju nikdy neprestala ubíjať, zomrela 4. októbra 1943.

Na začiatku roku 1943, po deviatich rokoch ležania, keď si Maria myslela, že už prekonala všetko utrpenie, ju páter Romualdo Migliorini, rehoľník, ktorý ju duchovne viedol, požiadal, aby napísala svoje pamäti. Po váhaní súhlasila a sediac na posteli vlastnoručne napísala sedem zošitov za menej ako dva mesiace. Tým prejavila nielen spisovateľský talent, ale aj otvorila svoju dušu bez zábran.

Ako keby sa oslobodila od minulosti, ktorú zverila týmto 760 stranám rukopisu. S väčšou dôverou sa pripravovala na smrť, keď jej istý hlas, už známy jej duchu, nadiktoval stránku Božej múdrosti, čo bolo znakom nepredvídaného obratu. Stalo sa to na Veľký piatok 23. apríla 1943. Maria zavolala Martu a poslala ju po pátera Miglioriniho, ktorý ju čoskoro navštívil. Čo si povedali, zostalo tajomstvom, no rehoľník ubezpečil svoju zverenkyňu o nadprirodzenom pôvode „diktátu“ a vyzval ju, aby napísala všetko, čo by prípadne „dostala“. A začal ju zásobovať zošitmi.

Písala takmer každý deň do roku 1947, s prestávkami v nasledujúcich rokoch až do roku 1951. Pribudlo 122 zošitov (okrem 7 z Autobiografie) a okolo 15.000 strán rukopisu.

Sediac na posteli písala atramentovým perom do zošita položeného na vlastnoručne vyrobenej podložke, opretej o kolená. Nepripravovala si schémy, nevedela, čo napíše zo dňa na deň, a texty neopravovala. Nepotrebovala sa sústreďovať ani nahliadať do iných kníh okrem Biblie a Katechizmu Pia X. Mohla byť vyrušená aj najmenším dôvodom a pokračovala bez straty myšlienky.

Nezastavili ju ani akútne fázy utrpenia, ani potreba oddýchnuť si, hoci sa jej stávalo, že musela písať aj v noci. Celou svojou bytosťou sa zúčastňovala rozprávania, ktoré pritekalo z jej pera, no teologické témy niekedy plne nepochopila. Často volala Martu, aby jej prečítala, čo napísala.

Písanie neprerušila ani počas Druhej svetovej vojny, keď bola nútená evakuovať do Sant’Andrea di Còmpito, kde žila s nábytkom zo svojej izby od apríla do decembra 1944. Vo Viareggio ju zamestnanie spisovateľky neodlúčilo od sledovania udalostí v novinách a rádiu. Neodťahovala sa od svojich občianskych povinností, a tak sa v roku 1948 nechala odviezť sanitkou do volebnej miestnosti. Prijímala iba priateľov a neskôr aj významné návštevy. Nezanedbávala písomnú korešpondenciu, ktorá bola zvlášť bohatá s karmelitánkou v klauzúre, ktorú považovala za duchovnú matku.

Modlila sa a trpela, no snažila sa to skrývať. Uprednostňovala skrytú modlitbu a jej extázy, o ktorých sa dozvedáme z jej osobných spisov, nemali svedkov. Chránená zdravým vzhľadom nesignalizovala tvrdé a ustavičné utrpenie, ktoré prijímala s duchovnou radosťou v túžbe vykupovať. Prosila si a dostala milosť, že na jej tele sa neobjavili žiadne znaky jej účasti na Kristovom utrpení.

Vyzerala ako normálny človek, hoci bola chorá. Venovala sa ženským domácim prácam, ktoré mohla vykonávať na posteli, ako vyšívanie, čistenie zeleniny a vtáčej klietky. Keď mohla, sama dbala o osobnú hygienu. Niekedy dokonca spievala, mala pekný hlas.

Zomrela v slnečné ráno vo štvrtok 12. októbra 1961. Dožila sa 64 rokov, z toho 27 a pol roka ležala na posteli.