not rated
My rating
Ljudmila Jevgeňjevna Ulická (*21. 2. 1943) je ruská spisovateľka, prekladateľka a scenáristka.
Prešla náročnou cestou z vedeckej genetiky do sveta literatúry. Dnes ju čítajú nielen s obľubou, ale ju považujú za jednu z najvýznamnejších a najúspešnejších súčasných autoriek. Tento rok je nominovaná na medzinárodnú cenu Bookera. Ulická nikdy neusilovala o priazeň trhu a čitateľom sa nesnažila zaliečať. Hovorí sa o nej, že je priamočiara, nekompromisná voči hlúposti a bez ambícií. Necíti sa dobre v centre pozornosti a dokonca sa bojí sedieť v prvých radoch. Keď jej diela označujú za encyklopédiu rodinného života, odpovedá, že nie je Lev Tolstoj a neučí ľudí žiť.
Jej otec bol inžinier, doktor vied, a matka biochemička. Obaja jej starí otcovia boli väznení v stalinských táboroch. Ulická chcela pôsobiť vo vede, kde jej pripadalo, že je človek slobodný, no tento názor sa ukázal ako mylný. Neskôr ju prepustili z práce za prepis samizdatového rukopisu Alexandra Solženicyna. Prekvapuje ju, že ju neuväznili, veď za to mohla dostať tri až päť rokov.
Odvtedy nikdy nepracovala v štátnych službách a toto obdobie považuje za najťažšie. Rozvod s manželom, choroba matky, dve malé deti a hľadanie zamestnania. Práve vtedy začala písať svoje prvé poviedky, scenáre a rozhlasové hry. Dnes žartuje, že keby ju neprepustili, bola by doktorkou biologických vied a nie autorkou päťdesiatich kníh. Všetky jej diela vychádzajú zo skutočných príbehov, osudov jej blízkych priateľov a známych. Nič nezakrášľuje a jej hrdinky nie sú krásavice z milostných románov. Sú živé a skutočné, nedokonalé ako náš svet a ako my sami.
Ľudmila sa považuje za šťastného človeka. Má obľúbenú prácu, veľkú rodinu – tretím manželom je umelec Andrej Krasulin, má dvoch synov a štyroch vnukov. Nerada oddychuje a ani nemá kedy. Ak cestuje do zahraničia, je to len na stretnutia s čitateľmi. Hovorí, že na Západe sa jej viac pýtajú na Vladimíra Putina ako na Fjodora Dostojevského, zatiaľ čo v Rusku čitateľov politika zaujíma menej. Je zaujímavé počuť jej názor na súčasných autorov – Viktora Pelevina a Vladimíra Sorokina.
Dnes má 66 rokov. Jej prvú knihu Sonička vydali vo Francúzsku v roku 1993. V roku 1996 získala francúzsku cenu Mediči a v roku 2001 bol jej román Divný prípad Kukockého, ktorý Ulická začala písať rukou, pokračovala na stroji a dokončila na počítači, vyhlásený za najlepšie literárne dielo roka. Jej knihy boli preložené do 25 jazykov, vrátane poľštiny. A to všetko napriek tomu, že uznanie prišlo až po päťdesiatke. Možno, keby sa to stalo skôr, jej knihy by nemali takú hĺbku, múdrosť a jasnosť. Samotná Ľudmila Ulická sa považuje za dočasnú spisovateľku: „Napíšem všetko a budem robiť niečo iné,“ hovorí.
Prešla náročnou cestou z vedeckej genetiky do sveta literatúry. Dnes ju čítajú nielen s obľubou, ale ju považujú za jednu z najvýznamnejších a najúspešnejších súčasných autoriek. Tento rok je nominovaná na medzinárodnú cenu Bookera. Ulická nikdy neusilovala o priazeň trhu a čitateľom sa nesnažila zaliečať. Hovorí sa o nej, že je priamočiara, nekompromisná voči hlúposti a bez ambícií. Necíti sa dobre v centre pozornosti a dokonca sa bojí sedieť v prvých radoch. Keď jej diela označujú za encyklopédiu rodinného života, odpovedá, že nie je Lev Tolstoj a neučí ľudí žiť.
Jej otec bol inžinier, doktor vied, a matka biochemička. Obaja jej starí otcovia boli väznení v stalinských táboroch. Ulická chcela pôsobiť vo vede, kde jej pripadalo, že je človek slobodný, no tento názor sa ukázal ako mylný. Neskôr ju prepustili z práce za prepis samizdatového rukopisu Alexandra Solženicyna. Prekvapuje ju, že ju neuväznili, veď za to mohla dostať tri až päť rokov.
Odvtedy nikdy nepracovala v štátnych službách a toto obdobie považuje za najťažšie. Rozvod s manželom, choroba matky, dve malé deti a hľadanie zamestnania. Práve vtedy začala písať svoje prvé poviedky, scenáre a rozhlasové hry. Dnes žartuje, že keby ju neprepustili, bola by doktorkou biologických vied a nie autorkou päťdesiatich kníh. Všetky jej diela vychádzajú zo skutočných príbehov, osudov jej blízkych priateľov a známych. Nič nezakrášľuje a jej hrdinky nie sú krásavice z milostných románov. Sú živé a skutočné, nedokonalé ako náš svet a ako my sami.
Ľudmila sa považuje za šťastného človeka. Má obľúbenú prácu, veľkú rodinu – tretím manželom je umelec Andrej Krasulin, má dvoch synov a štyroch vnukov. Nerada oddychuje a ani nemá kedy. Ak cestuje do zahraničia, je to len na stretnutia s čitateľmi. Hovorí, že na Západe sa jej viac pýtajú na Vladimíra Putina ako na Fjodora Dostojevského, zatiaľ čo v Rusku čitateľov politika zaujíma menej. Je zaujímavé počuť jej názor na súčasných autorov – Viktora Pelevina a Vladimíra Sorokina.
Dnes má 66 rokov. Jej prvú knihu Sonička vydali vo Francúzsku v roku 1993. V roku 1996 získala francúzsku cenu Mediči a v roku 2001 bol jej román Divný prípad Kukockého, ktorý Ulická začala písať rukou, pokračovala na stroji a dokončila na počítači, vyhlásený za najlepšie literárne dielo roka. Jej knihy boli preložené do 25 jazykov, vrátane poľštiny. A to všetko napriek tomu, že uznanie prišlo až po päťdesiatke. Možno, keby sa to stalo skôr, jej knihy by nemali takú hĺbku, múdrosť a jasnosť. Samotná Ľudmila Ulická sa považuje za dočasnú spisovateľku: „Napíšem všetko a budem robiť niečo iné,“ hovorí.
Source: www.litcentrum.sk