Andrej Sládkovič
1820 - 1872
slovenská
not rated
My rating
Andrej Braxatoris, známy aj ako Andrej Braxatoris-Sládkovič alebo Ondřej Krasyslav Sládkovič (* 30. marec 1820, Krupina – † 20. apríl 1872, Radvaň nad Hronom), bol slovenský evanjelický kňaz, básnik, literárny a dramatický kritik, publicista a prekladateľ. Na jeho počesť bola pomenovaná planétka (4781) Sládkovič.
Jeho syn, Martin Miloš Braxatoris, tiež evanjelický kňaz, bol uznávaný básnik, redaktor a prekladateľ. Vnúkom bol Pavol Braxatoris, libretista a textár, spoluzakladateľ slovenskej operety a spolupracovník Gejzu Dusíka na operetách ako Modrá ruža a Pod cudzou vlajkou.
Pochádzal z učiteľskej a literárnej rodiny. Vzdelanie získaval v Krupine (1826 – 1830 a 1831 – 1832), v Perőcsény (1830 – 1831) sa zdokonaľoval v maďarčine a študoval na piaristickom gymnáziu. Následne pokračoval v štúdiu na Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici (1839 – 1840) a Bratislave (1840 – 1842) a teológiu na univerzite v Halle (1843 – 1844). V rokoch 1838 – 1839 pôsobil ako pomocný učiteľ v Ladzanoch a v rokoch 1839 – 1840 vyučoval v dome Pavla Pišla, kde spoznal Marínu Pišlovú. V roku 1841 sa podieľal na založení „slovenského národného divadla“ v Sobotišti. Po štúdiách pôsobil ako vychovávateľ v Hodruši (1842 – 1843) a v rodine Pavla Bezegha v Rybároch. V roku 1847 bol vysvätený za kňaza a začal pôsobiť ako farár v Hrochoti. S nadšením privítal revolúciu v rokoch 1848 – 1849, veriac v ideály slobody, rovnosti a bratstva. V roku 1849 bol zatknutý a vyšetrovaný. Od roku 1856 až do smrti pôsobil ako farár v Radvani nad Hronom. Zúčastnil sa memorandového zhromaždenia v Martine, kde viedol zápisnicu, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru a posudzoval literárne diela. Po smrti Karola Kuzmányho sa v roku 1867 stal predsedom Zpěvníkového výboru. V roku 1868 ochorel na vodnatieľku, čo viedlo k jeho úmrtiu.
Prvé básne publikoval v almanachu Nitra. Jeho romantická poézia spája prvky slovenského folklóru s filozofickými úvahami o mravnosti, kráse a dokonalosti. Inšpiráciou mu boli vlastné zážitky, citový život a národné a spoločenské otázky. Vyjadroval sa k rôznym životným témam a objavoval krásu v slovenskej prírode a kultúre. Jeho tvorba obsahuje národnobuditeľské a národnoobranné prvky. Bol pod vplyvom Ľ. Štúra a patril k jeho najbližším spolupracovníkom. Podieľal sa na revitalizácii slovenského života ako zakladajúci člen Matice slovenskej a udržiaval kontakty s predstaviteľmi iných slovanských národov. Jeho myšlienky ovplyznila aj Heglova filozofia. Okrem pastoračnej činnosti sa venoval náboženskej literatúre. Jeho najznámejšia báseň Marína, vznikla pod vplyvom vlastného života a je oslavou lásky k žene a k národu. Marína a lyricko-epická báseň Detvan sú považované za vrchol jeho tvorby.
Okrem poézie prekladal diela z ruštiny (Alexander Sergejevič Puškin), francúzštiny (Voltaire, Jean Racine) a nemčiny (Johann Wolfgang Goethe). Písal tiež publicistické články, recenzie a posudky. Jeho najprekladanejším dielom je Marína. Na jeho počesť sa od roku 1960 každoročne koná Sládkovičova Radvaň, krajská súťaž v umeleckom prednese.
Jeho syn, Martin Miloš Braxatoris, tiež evanjelický kňaz, bol uznávaný básnik, redaktor a prekladateľ. Vnúkom bol Pavol Braxatoris, libretista a textár, spoluzakladateľ slovenskej operety a spolupracovník Gejzu Dusíka na operetách ako Modrá ruža a Pod cudzou vlajkou.
Pochádzal z učiteľskej a literárnej rodiny. Vzdelanie získaval v Krupine (1826 – 1830 a 1831 – 1832), v Perőcsény (1830 – 1831) sa zdokonaľoval v maďarčine a študoval na piaristickom gymnáziu. Následne pokračoval v štúdiu na Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici (1839 – 1840) a Bratislave (1840 – 1842) a teológiu na univerzite v Halle (1843 – 1844). V rokoch 1838 – 1839 pôsobil ako pomocný učiteľ v Ladzanoch a v rokoch 1839 – 1840 vyučoval v dome Pavla Pišla, kde spoznal Marínu Pišlovú. V roku 1841 sa podieľal na založení „slovenského národného divadla“ v Sobotišti. Po štúdiách pôsobil ako vychovávateľ v Hodruši (1842 – 1843) a v rodine Pavla Bezegha v Rybároch. V roku 1847 bol vysvätený za kňaza a začal pôsobiť ako farár v Hrochoti. S nadšením privítal revolúciu v rokoch 1848 – 1849, veriac v ideály slobody, rovnosti a bratstva. V roku 1849 bol zatknutý a vyšetrovaný. Od roku 1856 až do smrti pôsobil ako farár v Radvani nad Hronom. Zúčastnil sa memorandového zhromaždenia v Martine, kde viedol zápisnicu, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru a posudzoval literárne diela. Po smrti Karola Kuzmányho sa v roku 1867 stal predsedom Zpěvníkového výboru. V roku 1868 ochorel na vodnatieľku, čo viedlo k jeho úmrtiu.
Prvé básne publikoval v almanachu Nitra. Jeho romantická poézia spája prvky slovenského folklóru s filozofickými úvahami o mravnosti, kráse a dokonalosti. Inšpiráciou mu boli vlastné zážitky, citový život a národné a spoločenské otázky. Vyjadroval sa k rôznym životným témam a objavoval krásu v slovenskej prírode a kultúre. Jeho tvorba obsahuje národnobuditeľské a národnoobranné prvky. Bol pod vplyvom Ľ. Štúra a patril k jeho najbližším spolupracovníkom. Podieľal sa na revitalizácii slovenského života ako zakladajúci člen Matice slovenskej a udržiaval kontakty s predstaviteľmi iných slovanských národov. Jeho myšlienky ovplyznila aj Heglova filozofia. Okrem pastoračnej činnosti sa venoval náboženskej literatúre. Jeho najznámejšia báseň Marína, vznikla pod vplyvom vlastného života a je oslavou lásky k žene a k národu. Marína a lyricko-epická báseň Detvan sú považované za vrchol jeho tvorby.
Okrem poézie prekladal diela z ruštiny (Alexander Sergejevič Puškin), francúzštiny (Voltaire, Jean Racine) a nemčiny (Johann Wolfgang Goethe). Písal tiež publicistické články, recenzie a posudky. Jeho najprekladanejším dielom je Marína. Na jeho počesť sa od roku 1960 každoročne koná Sládkovičova Radvaň, krajská súťaž v umeleckom prednese.
Source: sk.wikipedia.org