Jozef Cíger Hronský
1896 - 1960
slovenská
not rated
My rating
Jozef Cíger, neskôr Jozef Cíger Hronský (23. februára 1896, Zvolen – 13. júla 1960, Luján, Argentína), bol významný slovenský spisovateľ, pedagóg, maliar, redaktor, nakladateľ a publicista, ktorý sa venoval aj literatúre pre mládež. Po roku 1945 žil v emigrácii.
Narodil sa v rodine tesára Petra Pavla Cígera a Jozefíny, rodená Marková, ako jedno zo siedmich detí – štyroch bratov a troch sestier. Ženou bola Anna Valéria, rodená Ružináková, s ktorou mal syna Juraja. V rokoch 1902 – 1907 navštevoval ľudovú školu vo Zvolene, následne meštiansku školu v Krupine (1907 – 1910) a učiteľský ústav v Leviciach (1910 – 1914).
Po ukončení štúdia pôsobil ako učiteľ v Horných Mladoniciach, Senohrade, Krupine a Kremnici. Počas prvej svetovej vojny, v rokoch 1917 – 1918, bol vojakom pešieho pluku na talianskom fronte. V roku 1927 sa usadil v Martine, kde pôsobil najprv ako učiteľ, od roku 1933 ako tajomník a od roku 1940 ako správca Matice slovenskej až do roku 1945. Podieľal sa na založení tlačiarne Neografia, ktorá mala šíriť lacnú slovenskú literatúru. Založil a redigoval viaceré časopisy, napríklad spolu s P. Bujňákom časopis Hontiansky Slovák v Krupine a s J. Kejzlarom edíciu Mládež v Kremnici. Dlhé roky, celkovo 19 rokov, redigoval časopis pre deti Slniečko. Inicioval cestu pracovníkov Matice slovenskej do USA za slovenskými vysťahovalcami v rokoch 1935 – 1936. Ako správca Matice slovenskej výrazne prispel k jej rozvoju a rozšíril jej vydavateľskú a výskumnú činnosť. Počas Slovenského národného povstania v roku 1944 bol krátko zatknutý.
V roku 1945 sa presťahoval do Bratislavy, no čoskoro emigroval z obavy pred trestným stíhaním. Najprv žil v americkej zóne Rakúska, potom v Taliansku (Rím) do februára 1948. Po zatknutí talianskou políciou utiekol do Argentíny, kde sa usadil v Lujáne. Tam sa živil ako kreslič v textilnej továrni a pokračoval v publikovaní. V roku 1956 sa stal predsedom Slovenskej národnej rady v zahraničí a čestným predsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí. V roku 1959 založil Zahraničnú Maticu slovenskú.
Po páde komunizmu bola jeho osobnosť plne rehabilitovaná a jeho dielo opätovne vydávané. V roku 1993 boli jeho pozostatky prevezené do Martina a uložené na Národnom cintoríne, symbolicky spolu s Krčmérym.
Narodil sa v rodine tesára Petra Pavla Cígera a Jozefíny, rodená Marková, ako jedno zo siedmich detí – štyroch bratov a troch sestier. Ženou bola Anna Valéria, rodená Ružináková, s ktorou mal syna Juraja. V rokoch 1902 – 1907 navštevoval ľudovú školu vo Zvolene, následne meštiansku školu v Krupine (1907 – 1910) a učiteľský ústav v Leviciach (1910 – 1914).
Po ukončení štúdia pôsobil ako učiteľ v Horných Mladoniciach, Senohrade, Krupine a Kremnici. Počas prvej svetovej vojny, v rokoch 1917 – 1918, bol vojakom pešieho pluku na talianskom fronte. V roku 1927 sa usadil v Martine, kde pôsobil najprv ako učiteľ, od roku 1933 ako tajomník a od roku 1940 ako správca Matice slovenskej až do roku 1945. Podieľal sa na založení tlačiarne Neografia, ktorá mala šíriť lacnú slovenskú literatúru. Založil a redigoval viaceré časopisy, napríklad spolu s P. Bujňákom časopis Hontiansky Slovák v Krupine a s J. Kejzlarom edíciu Mládež v Kremnici. Dlhé roky, celkovo 19 rokov, redigoval časopis pre deti Slniečko. Inicioval cestu pracovníkov Matice slovenskej do USA za slovenskými vysťahovalcami v rokoch 1935 – 1936. Ako správca Matice slovenskej výrazne prispel k jej rozvoju a rozšíril jej vydavateľskú a výskumnú činnosť. Počas Slovenského národného povstania v roku 1944 bol krátko zatknutý.
V roku 1945 sa presťahoval do Bratislavy, no čoskoro emigroval z obavy pred trestným stíhaním. Najprv žil v americkej zóne Rakúska, potom v Taliansku (Rím) do februára 1948. Po zatknutí talianskou políciou utiekol do Argentíny, kde sa usadil v Lujáne. Tam sa živil ako kreslič v textilnej továrni a pokračoval v publikovaní. V roku 1956 sa stal predsedom Slovenskej národnej rady v zahraničí a čestným predsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí. V roku 1959 založil Zahraničnú Maticu slovenskú.
Po páde komunizmu bola jeho osobnosť plne rehabilitovaná a jeho dielo opätovne vydávané. V roku 1993 boli jeho pozostatky prevezené do Martina a uložené na Národnom cintoríne, symbolicky spolu s Krčmérym.
Source: Wikipédia