Kornel Földvári

Narodil sa v nevhodnej dobe (13. februára 1932) a v nevhodnej rodine, a už od dospievania si vytvoril rozsiahly systém pseudonymov. Časopis RAK ho označil za „najpopulárnejšieho neznámeho autora“.

Pod dôveryhodným menom vydal zbierku humoresiek *Netypické príbehy* (1963), ktorá získala ocenenie Haškova Lipnica, a po rokoch aj malú monografiu o Dušanovi Polakovičovi (1987). Pod vlastným menom debutoval v roku 1999 knihou *O stručnosti*. V roku 2003 konečne vydal dlhoočakávanú knihu humoresiek *Príbehy z naftalínu* (s podtitulom *Humoresky 1963-1977*), v ktorej uverejnil prózy zo starých, zažltnutých rukopisov a niekoľko aj z *Netypických príbehov*. K jeho záľubám patrí písanie doslovov – od Breta Harta cez Karla Maya až po Agathu Christie a Raymonda Chandlera (ale aj Marka Twaina, Michaila Zoščenka, Karla Čapka a Lasicu so Satinským) – a tiež prekladanie, najmä z nemčiny (Zweig, Werfel, Enzensberger), a rozsiahla publicistická činnosť.

Ešte predtým ho však (žiaľ, pod vlastným menom) prepustili z vysokej školy a pred nástupom na šachtu v Kladnianskom revíri „zrastal s robotníckou triedou v Preme Stará Turá“. Po návrate do civilu trinásť rokov pôsobil ako redaktor *Kultúrneho života*, resp. *Mladej tvorby*. Po príchode sovietskych tankov sa vďaka úsiliu Milana Lasicu stal na rok a kúsok riaditeľom Divadla na korze. Nasledujúcich dvadsať rokov normalizácie prežil bez možnosti písať či prekladať; živobytie si zabezpečoval ako obchodná referentka, aby sa nakoniec objavil ako starcky mrzutý námestník ministra kultúry. Vydal knihy *Príbehy z naftalínu* (2003, s podtitulom *Humoresky*), *Svet pre dvoch o Lasicovi a Satinskom* (2004), zostavil antológiu slovenskej prózy *Slovenská čítanka – 14 ostrých* (Gutenberg, Praha, 2005) a *Päťadvadsať* (kniha o slovenskej karikatúre). Za zbierku esejí *O karikatúre* (2006) získal najprestížnejšie slovenské literárne ocenenie Cenu Dominika Tatarku. Jeho posledná kniha *O detektívke* vyšla v roku 2009.