Vita Brevis

V buensajreskom antikvariáte spisovateľ objavil starý latinský rukopis, pravdepodobne odpis zo 4. storočia. Ide o list, ktorý Augustínovej milenke a matke jeho syna, ktorú Gaarder nazval Floriou Aemiliou, napísala dvanásť rokov po ich rozchode. Autor v ňom sugestívne vykresľuje citový a fyzický život tejto vášnivé ženy v spojení s Augustínom. „Prečo je to, čo medzi nami bolo, teraz v tvojich očiach hriechom?“ pýta sa Floria Aemilia svojho bývalého milenca a ostro kritizuje jeho cestu odriekania, založenú na strachu z Boha. Floria Aemilia si spomína na chvíle strávené s cisárskym učiteľom rétoriky Auréliom Augustínom: „Keď sme prechádzali cez rieku Arno, položil si mi láskyplne ruku na plece, zastavil ma a spýtal sa, či by si mohol privoňať k mojim vlasom. Život je krátky, povedal si.“ Takto si Gaarder predstavuje jednu zo scén z života Augustína a jeho konkubíny okolo roku 380. Jeho predstava vychádza z Augustínovej autobiografie Vyznania, v ktorej „jediný latinský mysliteľ hodný označenia filozof“ opisuje svoj zložitý duchovný prerod od afrického pohana ovplyvneného gréckou a rímskou filozofiou po rímskeho kresťana. Nórskeho autora očividne zaujala predstava, že Augustínova konkubína prečítala jeho Vyznania a kriticky sa vyjadrila ku všetkému, čo sa jej na jeho zmene zdalo falošné a dokonca bohorúhačské. Vo fiktívnom liste zavrhnutej milenky tak dal priestor vzdelanej a láskyplnej žene, aby vyjadrila svoje city a obhajovala princíp „krátkosti života“ a bohatstvo telesnej lásky a vzájomnej súdržnosti. „Život je príliš krátky na to, aby sme vynášali definitívne rozsudky nad láskou. Najprv musíme žiť, Aurel, až potom môžeme filozofovať,“ nabáda Floria Augustína, už ctihodného biskupa. „Vyjdi von a ľahni si pod figovník. Otvor dokorán svoje zmysly – aj keby to malo byť naposledy. Pre mňa, Aurel, a pre všetko, čo sme si kedysi navzájom dali.“