Oneskorené reportáže

Hovoriť o návrate Ladislava Mňačku do slovenskej literatúry by bolo zavádzajúce. Nikdy ju totiž neopustil, len jeho knihy dlho nevyšli. Mnohé generácie čitateľov si tajne preposielali ošúchané, staré vydania. No v samotnej literatúre pôsobilo všetko, čo pred takmer tromi desaťročiami vniesol s neobyčajnou prirodzenosťou: nepríjemné pravdy o živote, neúplatný pohľad na skryté súvislosti a neúnavnú, hoci civilnú, ale odvážnu obranu slabých proti moci a jej predstaviteľom. V tomto smere *Oneskorené reportáže* (1963) znamenajú nový začiatok slovenskej literatúry – úpornú snahu o pravdu. Nik pred Mňačkom (okrem možno tlmených tónov jeho vlastných *Kde končia prašné cesty* z toho istého roku) tak otvorene a kriticky nepopísal, v akých podmienkach sme žili, a nerozptýlil jedovatú atmosféru, ktorá nás obklopovala. Jeho slovo sa stalo dôležitým impulzom pre umelecký odboj, ktorý bol na Slovensku najvýraznejší, najmä na stránkach *Kultúrneho života* – časopisu, kde bol Mňačko nielen pravidelným autorom, ale aj dvakrát šéfredaktorom. Ladislav Mňačko nie je literárny estét, ale bojovník, ktorý sa otvorene hlási k svojim novinárskym koreňom. Jeho reportérsky prístup mu umožňuje prenikať pod povrch, odhaľovať skryté väzby a odhaľovať ich. Neusiluje o dokonalý štýl alebo hlbokú psychológiu, ale o surové, nepríjemné fakty o stave spoločnosti. To mu prinieslo konflikty s kritikou, no čitatelia sa k jeho knihám stále vracali, pretože v nich cítili pulz vlastného života a odvahu autora, ktorý riskoval svoje postavenie v boji proti nespravodlivosti. Práve týmto čitateľom venujeme nové vydanie *Oneskorených reportáží*. Veríme, že sú stále aktuálne, hoci už len ako živé svedectvo o minulosti.