Jožo Nižnánsky v prvej zbierke básní vychádza z jedného silného pocitu a zážitku, ktorý v ňom prehlbuje a rozvíja: z pocitu straty spojenia so zemou. Báseň pramení z uvedomenia si nestability, z absencie pevného základu a opory. Je to bolesť silného človeka, ktorý sa odpútal od zeme, s ktorou boli jeho predkovia veky stotožnení, a teraz sa vznáša medzi nebom a zemou.